Aktívne cvičenie na rehabilitačných podložkách vyžaduje aktívnu spoluprácu pacienta.
Rozdeľujeme ich podľa cieľa a účinku na:
- cvičenia sily (je zaťažený hlavne pohybový aparát),
- cvičenia obratnosti (je zaťažený najviac nervový systém),
- cvičenia vytrvalosti (je zaťažený predovšetkým kardiorespiračný aparát ) a
- cvičenia rýchlosti (je zaťažený predovšetkým kardiovaskulárnyr systém ).
Je samozrejmé, že pri všetkých typoch cvičení sa zapájajú aj ostatné systémy, avšak boli vyznačené tie, na ktoré je konkrétny typ cielený. Na začiatku pohybovej aktivity pracuje organizmus na tzv. kyslíkový dlh (anaeróbna fáza, acidóza, vzostup kyseliny mliečnej, čo má mohutný vplyv na respiračný, kardiovaskulárny systém, pohybový aparát, atď). Prehĺbením inspíria, zvýšením systolického volumu, zrýchlením frekvencie srdca, zvýšením minútového volumu oganizmus kompenzuje zvýšené nároky jednotlivých systémov na prísun kyslíka. Keď skončí, nasleduje zotavovacia fáza. Vtedy sa zmenené hladiny (kyselina mliečna, CO2, O2) vracajú k norme.
Cvičenie začíname najľahším stupňom, t. j. pasívnymi pohybmi (v tomto prípade samozrejme nehovoríme o cvičení, ale o pohyboch). Pri objavení zášklbu požadujeme už aktívnu účasť na cvičení, alebo vykonávame cvičenie pomocou silnejších svalových skupín. Pri svaloch, ktové dosahujú stupeň 2 svalového testu, vykonávame pohybovú liečbu aktívnymi pohybmi s dopomocou. Podobné účinky dosiahneme cvičením vo vode alebo v závese (pacient môže cvičiť sám po inštruktáži rehabilitačným pracovníkom). Pri svalovom stupni 3 cvičíme postupne proti odporu, ktorý kladie gravitácia na tiaž pohybovaného segmentu. Sval postupným zväčšovaním odporu silnie. Pri rovnakom odpore môžeme obtiažnosť cvičenia dózovať, a to predlžovaním dĺžky cvičenia (časom) a rýchlosťou.
Z hľadiska nároku na svalovú silu začíname najprv s kyvadlovými pohybmi, potom nasledujú švihové a nakoniec ťahové a odporové pohyby. Odpor pri cvičení sa kladie buď ručne, alebo pomocou náradia, náčinia, pružín, kladiek, závažia, vody atď. Najvhodnejší je ručný odpor, pretože umožňuje poznať sebakoordináciu pohybu, únavu, možnosť ihneď korigovať pohyb.
Pri cvičeniach v predstave
Rehabilitačný pracovník informuje pacienta o možnosti realizácie požadovaného pohybu. Pacient si predstavuje, že sa pohyb na plegickej končatine uskutočňuje. Toto cvičenie je chápané ako príprava na facilitáciu a budúci aktívny pohyb.
Cvičenie s dopomocou
Pacient uskutočňuje v takých prípadoch, keď nie je ešte schopný realizovať požadovaný pohyb v plnom rozsahu. Je však schopný uskutočniť pohyb napríklad pri vylúčení gravitácie a ďalšiu fázu mu pomôže dokončiť rehabilitačný pracovník.
Facilitácia
Je najčastejšie používaný prostriedok v rámci rehabilitačných programov. V slovenčine by sme ju mohli označiť ako kliesnenie cesty k pohybu.
K facilitačným prvkom patrí: jednoduché natiahnutie svalu, maximálne natiahnutie svalu, recipročná inernácia, pozitívna a negatívna oporná reakcia, symetrické a asymetrické šijové reflexy, panvové reflexy, staré pohybové vzory, plazenie a pod. Všetky využívajú postupnú kumuláciu podnetov na sub- a post- synaptickú membránu z atypických zdrojov a dráh s následným povelom k vôľovému pohybu. Vôľový pohyb, ktorý bol nemožný bez prekliesnenia cesty pre poškodenie kortikospinálnych dráh, nadmerné napätie a porušenie koordinácie, je po aplikáciii niektorého z facilitačných prvkov možný.
Aktívne cvičenie:
Keď pacient zvládol pohyb aktívne, je možné upevňovať jeho realizáciu opakovaním. Uvádzané typy cvičení a jednotlivé prvky sú zoraďované do špeciálnych zostáv, ktoré sú označené najčastejšie podľa jednotlivých autorov, príp. typov ochorení, pre ktoré sú určené.
Ďalšie druhy rehabilitácii